Cestovateľ a fotograf Martin Sipták bol hosťom cestovateľskej besedy o Južnej Kórei, ktorú v priestoroch ŠD Nitra 12. decembra 2023 pripravil Ústav manažmentu kultúry a turizmu, kulturológie a etnológie (UMKTKE) Filozofickej fakulty UKF. Rozprávača poslucháčom predstavila PhDr. Michala Fúsková, PhD., z tohto pracoviska. Pútavé rozprávanie o ázijskej krajine, ktorú na vlastnej koži zažilo asi málo Slovákov, sprevádzalo premietanie fotografií a videí.

Cyklus cestovateľských besied začala pripravovať ešte skupina doktorandov na vtedajšej Katedre manažmentu kultúry a turizmu už od roku 2011, čiže má dlhú a úspešnú tradíciu.

„V covidovom období sme prešli na online formu, zorganizovali sme niekoľko online rozhovorov, beseda s Martinom Siptákom bola tento rok tretia, ktorou sa pokúšame tento obľúbený cyklus vrátiť naživo medzi študentov,“ hovorí Dr. Michala Fúsková.

Počas uplynulých rokov boli hosťami besied cestovatelia, ktorí sú už dnes medzi tými slávnymi, napr. Martin Navrátil z Travelistanu, Ľuboš Fellner z CK Bubo, Michal Gaj a mnohí iní. „Ako hostí ďalších besied by sme chceli predstaviť napr. cestovateľa Milana (Bandúra) Bez Mapy, Radoslava Hoppeja, zakladateľa blogu Nie je túra bez Štúra, Lovca hradov Lukáša Malečka či Dávida Slováka známeho ako Slovák behá po Slovensku. To sú cestovatelia, ktorí si okolo seba vybudovali akúsi komunitu. Chceme pozývať hostí, ktorí robia zážitkové cestovanie, ale prostredníctvom nich tiež chceme otvárať témy potrebné pre spoločnosť v rámci kultúrneho či politologického kontextu,“ dodala pedagogička.

Posledný cestovateľský večer ÚMKTKE v roku 2023 nebol len taký klasický „naratívny“, ale tematický. Bol spojený s ochutnávkou niektorých kórejských špecialít, napr. kimči, či písaním v kórejskej abecede hangul.

Krajina protikladov
Martin Sipták má doposiaľ scestovaných zhruba 40 krajín. Jeho záľubu v cestovaní a fotografovaní mu pomáha rozvíjať aj jeho zamestnanie, keďže pri ňom často cestuje. Pracuje na Úrade jadrového dozoru Slovenskej republiky, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť jadrového dozoru. Slovensko je členom medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a pre členské štáty tejto organizácie sú sprístupnené rôzne tréningové kurzy v zahraničí, kde môžu zamestnanci v rámci svojho profesijného zamerania získať nové informácie a poznatky. Vďaka svojej práci sa Martin naposledy dostal do Južnej Kórey. Strávil tam viac ako dva týždne, kedy tu absolvoval pracovné stretnutia a návštevy v inštitúciách zameraných na jadrovú energetiku. Počas pracovného pobytu voľný čas, ktorého nebolo mnoho, spojil s poznávaním tejto obrovskej a veľmi rýchlo sa rozvíjajúcej ázijskej krajiny a jej obyvateľov.

Južná Kórea je podľa jeho slov krajinou protikladov. Na jednej strane supermoderné, čisté mestá s mrakodrapmi, so všetkými technickými a technologickými vymoženosťami, na druhej strane niekde za fabrikou malý domček so záhradkou, kde si chudobný Kórejčan pestuje ryžu, zeleninu a iné plodiny. „Veľa z Južnej Kórey som prešiel autobusom, ich veľmi lacnou a kvalitnou mestskou dopravou a zistil som, že na vidieku toho veľa nie je, drvivá väčšina ľudí žije v mestách. Tým, že väčšinu dňa pracujú, žijú najmä nočným životom, ktorý si spríjemňujú a skrášľujú nasvietením všetkého možného – nielen podnikov, panelákov, domov, chrámov, mostov, všadeprítomných sôch a maskotov, ale aj rastlín a stromov v parkoch či v botanických záhradách,“ spomína Martin na tamojšie mestá, ktoré snáď nikdy nespia.

Počas svojho pobytu v Južnej Kórei navštívil mesto Ulsan, ktoré je tretím najväčším mestom štátu a najväčšou priemyselnou oblasťou krajiny. „Majú tu jadrové elektrárne, rafinérie, chemický priemysel, najväčšiu fabriku automobilky Hyundai, kde ročne vyrobia okolo 1,2 milióna áut. Ulsan obyčajne nie je cieľom turistov, vyskytujú sa tu najmä Číňania či Vietnamci, lebo tam pracujú, preto sme tam my Európania – bol som tam aj s kolegami z Čiech, Poľska a Maďarska - vyzerali ako úplní exoti,“ spomína Martin. „Napriek obrovskému priemyslu sa Ulsan môže pochváliť aj mnohým pamiatkami, chrámami a inými zaujímavosťami. Majú tu napríklad veľrybárske múzeum a skanzen a botanickú záhradu so skutočne obrovským bambusovým lesom, ktoré stojí za to si pozrieť. Vstupné do múzea majú veľmi lacné, je prístupné naozaj všetkým.“

Videl paláce aj piatu najvyššiu budovu sveta
Okrem Ulsanu sa Martin dostal aj do mesta Busan, ktoré je rozťahané medzi kopcami. Tu navštívil známy rybí trh so všetkými možnými morskými tvormi. „Táto tržnica je špecifiká tým, že si tu vyberiete, čo chcete konzumovať, na čo máte chuť. Oni to hneď zabijú a o poschodie vyššie si môžete pripravené jedlo podľa vlastného výberu zjesť.“

V Busane si Martin pozrel ešte niekoľko iných miest, ale najviac ho prekvapila časť Gamcheon, ktorá sa z pôvodnej štvrte chudobných a neprispôsobivých zmenila na originálne centrum drahých bytov, kaviarničiek, umelcov a streeartu.

Neďaleko mesta Kjongdžu navštívil budhistický chrámový komplex Bulguksa, ktorý patrí k top pamiatkam Južnej Kórey. „Tento jeden z najstarších tamojších chrámových komplexov je zaradený do zoznamu UNESCO, okrem iného je zaujímavý tým, že veriaci sem chodia vešať farebné lampióny v mene svojich narodených detí - s prosbou k mníchom, aby sa za ne modlili,“ spomína cestovateľ, ktorého rovnako zaujal aj výnimočný komplex hrobiek panovníkov Daereungwon, ktorí dali postaviť Bulguksu.

Hlavné mesto Južnej Kórey Soul Martina uchvátilo ako dokonalý mix modernej a tradičnej Kórey, ale spomínaný Ulsan, ktorý turisti skôr nevyhľadávajú, bol pre neho viac autentický.

 

Automaty, plyšáky a karaoke
Južná Kórea je podľa Martina nesmierne sa rozvíjajúcou ekonomikou so silným priemyslom, ale aj s rýchlo expandujúcou kultúrou a umením - hudbou či filmom. Okrem krajiny mal možnosť spoznať aj mentalitu jej obyvateľov – sú veľmi priateľskí, pohostinní a bezprostrední.

„Zistil som, bežný človek tu nevie anglicky, ani nepotrebuje vedieť, keďže je ich okolo 250 miliónov. Keď sme si chceli niečo kúpiť na jedenie, mali sme dve možnosti. Buď sme si našli podnik, kde bolo jedlo zobrazené, alebo sme „odchytili“ mladých ľudí so základnými znalosťami angličtiny, ktorí nám objednali. Ale bolo na nich, čo, niežeby nám povedali, čo je v ponuke a my sme si mohli vybrať. Nevedeli nám, pochopiteľne, vysvetliť, čo a ako chutí, ale čo vybrali, bolo dobré,“ pousmial sa cestovateľ.

Tým, že Kórejčania veľa pracujú, sa podľa Martina veľmi radi zabávajú. Bežný pracovný čas sa pohybuje od 9.00 do 19.00 h, takže sa po práci potrebujú zresetovať.

„Je tam veľmi veľa reštaurácií, lebo radi dobre jedia a pijú. Jedlo je tu v porovnaní so slovenským veľmi lacné. Všetko je slané a pikantné. Hoci sú základom ich jedálnička najmä ryby, iné morské živočíchy či fermentovaná zelenina kimči, Kórejčania sú pôžitkári, majú veľmi radi aj rôzne bagetky, sladkosti, kávičky so zmrzlinou či s ľadom a rôzne iné „laskominky“. Zaujímavé bolo, že keď som si chcel objednať horúcu kávu, v bežných kórejských podnikoch ju nebolo možné zohnať, iba v Starbuckse,“ vraví Martin, ktorý ochutnal aj juhokórejský národný nápoj soju (sodžu), ktorí tam pijú snáď všetci a všade.

Tamojšou najväčšou špecialitou je podľa Martina chobotnica, ktorá sa zabije tesne pred konzumáciou a nervové zakončenia spôsobujú, že sa jej chápadlá v hrdle konzumenta ešte hýbu, čo Kórejčania milujú. „Nám to neodporučili, lebo vraj cudzinci túto delikatesu nevedia jesť a nie je zriedkavosťou, že sa im chápadlo „prichytí“ v hrdle a musia ísť do nemocnice,“ podotkol cestovateľ.

Upracovaní Kórejčania sa vedia nielen dobre najesť, ale sa aj poriadne zabaviť. Majú na to dokonca špeciálne budovy s rôznymi druhmi a formami zábavy. „Na každom poschodí je niečo – rôzne silové hry, automaty na počítačové hry, automaty, kde si môžete vyberať snáď z milióna plyšákov, tých tam bolo neskutočne veľa, čo ma prekvapilo,“ prezradil Martin na Kórejčanov, ktorí nadovšetko milujú aj karaoke. „Niektorí sebavedomejší spievali priamo na ulici, tí menej „odvážni“ využili špeciálne karaoke bary alebo karaoke kabínky v domoch zábavy. Svoj výkon si v kabínke mohli aj nahrať.“

 

Text: Ing. Jana Černáková, R – Oddelenie médií
Foto: autorka a archív Martina Siptáka

 

Uverejnené: 22. decembra 2023