Cestovateľské besedy, kedy poslucháči očami rozprávača nahliadnu do rôznych kútov sveta, sú veľmi obľúbené. Potvrdilo sa to aj počas podujatia na pôde našej univerzity, ktoré bolo súčasťou Týždňa vedy a techniky na UKF. Besedu pripravil Ústav manažmentu kultúry a turizmu, kulturológie a etnológie Filozofickej fakulty UKF, rozprávačku Mgr. Ninu Hriadelovú predstavila PhDr. Michala Fúsková, PhD., z tohto pracoviska.

Početní záujemcovia si s veľkým záujmom vypočuli pútavé rozprávanie našej absolventky, ktorá sama alebo v sprievode priateľov či domácich sprievodcov precestovala zhruba 40 krajín sveta. Besedu, ktorú sprevádzalo premietanie fotografií najmä z návštevy Pakistanu, ukončila diskusia s poslucháčmi.

      

Intenzívne cestuje po skončení vysokej školy
Mgr. Nina Hriadelová je absolventkou Filozofickej fakulty UKF v Nitre – pred pár rokmi skončila odbor kulturológia so zameraním na manažment kultúry a turizmu. Ako s odstupom času vraví, vybrala si správny smer štúdia, cestovanie a geografiu milovala odmalička. „Prijímačky som spravila medzi prvými, bavilo ma sa na ne učiť,“ spomína Nina.

Po skončení štúdií na UKF sa jej práca trocha odchýlila od daného odboru, lebo v oblasti cestovného ruchu nenašla vhodnú pozíciu. „Začala som pracovať v dopravnej firme, v ktorej som doteraz. Pôsobím v obchodnej oblasti, som manažérka, moje srdce však stále patrí cestovaniu a turizmu. Myslím si, že ma tak aj ľudia okolo mňa stále vnímajú, lebo aj pozvanie na túto besedu prišlo od Mišky Fúskovej, ktorá je mojou spolužiačkou z UKF,“ hovorí Nina.
„Precestovala som množstvo európskych štátov, Austráliu, Áziu, krajiny Južnej i Severnej Ameriky. Od istého času navštevujem najmä netradičnejšie destinácie.“

Intenzívnejšie cestovať začala Nina Hriadelová po skončení vysokej školy. Najmä po Európe, lebo finančných prostriedkov bolo menej. V roku 2011 okúsila svoju prvú exotiku – Thajsko, ktoré sa stalo prelomom v jej vnímaní sveta a iných kultúr. Po absolvovaní pobytu v tejto ázijskej krajine prišla Nina na chuť práve takýmto mimoeurópskym štátom – na rad prišli Filipíny, jej ázijská srdcovka, po viacerých krajinách z tohto kontinentu zatúžila po zmene a vybrala si Irán.

„Blízkemu východu som úplne prepadla,“ prezrádza Nina. „Okrem Iránu som precestovala Irak, Sýriu, Libanon, Saudskú Arábiu a naposledy Pakistan. Išla som tam už ako skúsená cestovateľka a musím povedať, že je to podhodnotená krajina, čo sa týka turizmu. Tento obrovský štát má neskutočne veľký potenciál, má Himaláje, púšte, more, zaujímavú architektúru, pozrieť si krásy, ktoré ponúka, je viac ako na jednu cestu.“

Okrem samotnej krajiny cestovateľku uchvátili aj Pakistanci. Spoznala ich ako úžasne srdečných, milých a pohostinných ľudí, ešte nepoznačených prílišným turizmom, pre ktorých sa stala atrakciou. „Bolo tam veľmi málo turistov, za 16 dní, ktoré som v tejto krajine strávila, som stretla asi len dvoch ďalších. Keď som išla po ulici, ľudia sa prestali rozprávať, niektorí zakričali „vitajte“, bolo to veľmi milé. Najmä mladí ľudia a študenti tu vedia po anglicky, zopár základných slov v angličtine ovládajú aj niektorí zo staršej generácie.“

     

Nanga Parbat ako na dlani
Po Indonézii je Pakistan druhá najľudnatejšia moslimská krajina. Nina tu ako „biela cestovateľka“ všade vzbudzovala pozornosť, svoje oblečenie však prezieravo prispôsobila domácim pomerom. Cestovala v dlhých nohaviciach, vo voľnej dlhej košeli s dlhými rukávmi, žiadne výstrihy či odhalené ramená. „Šatku hidžab som na hlave nemusela nosiť vždy, len keď som išla do mešít a potom hlavne v meste Péšavár pri hraniciach s Afganistanom, kde je už dosť konzervatívne prostredie.“

Pakistan bude nitrianskej cestovateľke iste pripomínať nesmierne veľa zážitkov, ale predsa, ktoré boli pre ňu tie naj?

„Neviem, či sa mi to ešte niekedy podarí, ale veľhory som tu zažila po prvýkrát v živote. Videla som Nanga Parbat, jednu z 8-tisícoviek. Horu som mala ako na dlani, mala som pocit, ako keby ma hypnotizovala, bol to totálne magický pocit. Pod dojmom tamojšej nádhernej prírody človek ako keby stratil kontakt s vonkajším moderným svetom. Bol to veľmi silný zážitok,“ spomína Nina Hriadelová na prírodné krásy Pakistanu.

K cestovateľským zážitkom nepochybne patria aj tie gastronomické. Nina hneď po príchode ochutnala miestnu kuchyňu a zažila menší šok. Ak si myslela, že v Indii jedia štipľavé jedlá, Pakistan ju vyviedol z omylu. „Asi prvý raz v živote som mala na cestách problém dojesť jedlá, boli neuveriteľne štipľavé. Špeciálne v provincii Pandžáb majú s tým problém aj samotní Pakistanci. Ale na afganskej hranici v Péšaváre mi už chutilo, pretože tu jedlá menej korenia.Pochutnala som si na rôznych špecialitách z pečeného jahňacieho či hovädzieho mäsa. Jedlá som si v žalúdku prekladala veľkými množstvami Cocacoly, lebo tie všelijaké korenia dali telu zabrať.“

Okrem impozantných veľhôr a krásnej prírody sa Pakistan môže pochváliť aj mnohými architektonickými zaujímavosťami. Ani tie si Nina nenechala ujsť. Za všetky spomenula nádhernú mešitu Badshahi, ktorú navštívila v Lahore, v hlavnom meste provincie Pandžáb a po Karáčí druhom najväčšom pakistanskom meste. „Je to architektonický klenot Mughalskej ríše, bola postavená v roku 1673. Je z červeného pieskovca a v noci je krásne osvetlená. Patrí k najnavštevovanejším pamätihodnostiam tejto krajiny.“

     

V apríli vyráža do Ria
Pakistan bol pre Ninu Hriadeľovú veľmi silným zážitkom, ako vraví, bez problémov by sa tam hneď vrátila. Druhú cestu si však necháva na neskôr. „Bola to jedna z náročnejších ciest, čo sa týka dlhých presunov a čakaní, teplotných rozdielov či menšieho komfortu pri hygiene. Časť cesty po tejto ázijskej krajine som absolvovala sama, a hoci som všade stretávala len samých mužov, neboli dotieraví ani nepríjemní, iba občas zvedaví, nebála som sa.“

Väčšinou ju však na cestách sprevádzali skúsení domáci sprievodcovia. Keďže na Pakistan mala vyhradenú zhruba polovicu mesiaca a chcela vidieť konkrétne miesta, mať pri sebe lokálneho človeka, ktorý sa vo všetkom vyzná lepšie, bola nevyhnutnosť. „Keby som všetko chcela prejsť sama, bolo by to ťažšie, menej by som videla a menej by som sa dozvedela,“ skonštatovala Nina.

Ešte v nej dojmy z Pakistanu ani nestihli poriadne vychladnúť a ako správna cestovateľka už v mysli balí tašky na ďalšie dobrodružstvo. V apríli 2024 sa na 16 dní chystá do juhoamerického Rio de Janeira.

„Ten nápad nosím v hlave už asi 13 rokov. Zhruba dva roky som nebola poriadne na pláži, chodila som po Blízkom východe, žiada sa mi teraz zmena, preto som si vybrala „Rio“. Chcela by som ho spoznať viacej, je tam čo robiť a čo obdivovať. Rada by som absolvovala aj nejaké výlety do okolia, možno vidieť niečo aj z Amazónie, ísť do pralesa s domorodými sprievodcami a plaviť sa po tejto veľrieke, lenže Južná Amerika je dosť drahá,“ uvažuje Nina nad finančnou náročnosťou cesty.

V hlave má aj ďalšiu európsku destináciu – Portugalsko, veľmi sa jej tam páčilo, preto by sa tam chcela ešte vrátiť a vidieť napríklad Porto. „Ani severské krajiny nemám príliš zmapované, tam by som sa tiež rada vydala,“ dodala Nina, ktorá na cestách po svete využíva angličtinu, sčasti aj španielčinu a momentálne pred cestou do Ria sa dala aj na portugalčinu.

 

Text: Ing. Jana Černáková, R – Oddelenie médií
Foto: Jana Černáková (z besedy), archív Mgr. Niny Hriadelovej 

 

Uverejnené: 5. decembra 2023