Stanislava Opátová stojí za katedrou už 35 rokov, stihla popritom aj úspešne podnikať, ale žeby prestala učiť, si nevie ani predstaviť. Rodáčka z Handlovej, pre ktorú bolo štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre jasnou voľbou, pôsobí na Základnej škole s materskou školou v Nižnej na Orave. Stanislava Opátová nie je slovenskej verejnosti neznáma. Absolventka Komenského inštitútu a finalistka ankiet zameraných na zviditeľňovanie a oceňovanie pedagógov, si nielen sama aktívne rozširuje svoje pedagogické kompetencie, ale tiež sa dlhé roky snaží aj o skvalitňovanie vzdelávania svojich kolegov – učiteľov na celom Slovensku. Organizuje pre nich prednášky, letné školy, konferencie, venuje sa aj mentoringu. Nadšená učiteľka a propagátorka inovatívnych metód vo vyučovaní miluje svoju prácu a stále má chuť vzdelávať – nielen žiakov, ale i seba.

V tohtoročnom 15. ročníku ankety Slovenka roka ste nominovaná v kategórii Vzdelávanie. O titul súťažíte s ďalšími 26 úspešnými ženami v 9 kategóriách, konkrétne vo vašej kategórii sa spolu s vami o titul uchádzajú aj dekanka Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity fakulty v Trnave, riaditeľka Gymnázia Alberta Einsteina v Bratislave a profesorka na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach. Čo podľa vás na vašej práci a aktivitách oslovilo nominačnú komisiu?
Nominácia v tejto prestížnej ankete ma príjemne potešila, ale tiež veľmi prekvapila, keďže som ako učiteľka na 1. stupni základnej školy nominantkou na ocenenie spolu s tromi úspešnými profesorkami, ktoré odviedli kus práce. Osobne som sa s nimi zoznámila na tlačovej konferencii v Bratislave. A čo je dôvodom mojej nominácie? Myslím si, že môj prístup k vzdelávaniu detí a moje snahy a aktivity vo vzdelávaní dospelých. Snažím sa u detí budovať pozitívny vzťah k matematike prostredníctvom Hejného metódy – prebúdza v nich zvedavosť, chuť učiť sa, vzájomne si pomáhať, argumentovať a nachádzať matematické zákonitosti, ktoré potom dieťa nikdy nezabudne, pretože ich objavilo samo. Venujem sa aj propagácii čítania pre deti a jeho významu pre ďalšie vzdelávanie detí organizovaním seminárov pre učiteľov a rodičov. Organizujem letné školy pre učiteľov a bola som iniciátorkou celoslovenskej akcie Učitelia pečú zdravotníkom.

Čím ste chceli byť ako dieťa? Aké predmety vás bavili v škole? Mali ste svojich obľúbených učiteľov?
Keď sa ma niekto pýtal, čím budem, hovorila som, že hocičím, len nie učiteľka. Obaja moji rodičia však boli učitelia, pôsobili v Handlovej, odkiaľ pochádzam. U nás sa vlastne stále hovorilo o žiakoch a škole. Po večeroch sme vyrábali pomôcky, hlavne maminke, ktorá učila na 1. stupni, pamätám si hlavne obdobie množinovej matematiky. Ocko učil zemepis a dejepis na 2. stupni a zemepis aj na gymnáziu. Toto všetko ma nakoniec priviedlo na učiteľskú dráhu. Od malička som mala rada matematiku, tešila som sa, keď ocino nosil domov Učiteľské noviny, v ktorých sme spoločne riešili matematické okienko. Na základnej škole som mala veľmi rada pani učiteľku Violu Bolfovú, ktorá mala pre mňa vždy pripravené matematické úlohy „navyše“. Na gymnáziu v Handlovej zas pani profesorku Gabrielu Fusekovú, ktorá ma učila chémiu a mala k nám veľmi dobrý a férový prístup.

Vyštudovali ste Pedagogickú fakultu v Nitre – aký študijný program? Prečo ste si vybrali práve nitriansku školu a daný smer?
V Nitre sme mali rodinu, išli tam aj spolužiačky z gymnázia, takže moja voľba ísť študovať do mesta pod Zoborom bola jasná. Pôvodne som chcela ísť na matematiku, ale neotvárala sa pre mňa zaujímavá kombinácia, tak som začala na učiteľstve pre 1. stupeň s tým, že potom prestúpim. Boli sme však výborný krúžok a po roku som už prestúpiť nechcela. Štúdium som ukončila v roku 1988.

Kto vás na PF v Nitre učil, na ktorých pedagógov si rada spomínate?
Spomínam si hlavne na našu krúžkovú vedúcu PhDr. Hedvigu Marcinkovú, CSc., bola nám ako druhá mama, milá, ľudská, ochotná pomôcť. Som s ňou ešte stále v kontakte, chodí na naše stretávky a telefonujeme si. Veľmi na mňa zapôsobila svojím prístupom a vzťahom k nám, študentom, prof. PhDr. Eva Sollárová, CSc., ktorá nás učila psychológiu. Chodili sme na semináre k rieke, na prednáške nás v piatok poobede ponúkala tyčinkami, sú to milé spomienky.

Kde ste pôsobili po skončení PF v Nitre? Ako si spomínate na svojich „prvých žiakov“? Ktorými školskými zariadeniami ste až doposiaľ prešli?
Po skončení PF som dostala miesto v Prievidzi na ZŠ na Malonecpalskej ulici. Moju triedu tvorilo 36 štvrtákov a učili sme sa na zmeny. Trieda bola úplne plná, žiaci v posledných laviciach sa dotýkali chrbtami steny. Chlapci futbalisti mi nahovárali trénera, vtedy som bola ešte slobodná. Nastúpili sme tam dve začínajúce učiteľky a mali sme fantastické kolegyne, ktoré nám so všetkým veľmi pomáhali. Pamätám si, ako som po obrovskom sídlisku chodila po rodinách na návštevy, aby som spoznala, ako a kde deti vyrastajú. Veľmi veľa som sa pripravovala na hodiny, veľkou oporou mi boli kolegyne. Na prvé rodičovské prišlo asi 30 ockov a ani jedna mama – bola som nová, mladá učiteľka – a hneď som aj mala prednášku o odmene a treste na plenárnom rodičovskom pred všetkými rodičmi školy. Bolo to pre mňa veľmi stresujúce – 23-ročná učiteľka bez vlastných detí má poúčať rodičov... Bolo to však nariadenie vedenia, ktoré sa nedalo neposlúchnuť. Po troch rokoch som sa vydala a presťahovali sme na Oravu do Nižnej, kde na základnej škole s materskou školou učím už 32. rok. Dostala som 21 prváčikov a mala som ohromný strach, že ich nenaučím čítať. Vtedy ma moja mamina upokojovala, že sa nemusím báť, že ak pôjdem podľa šlabikára, tak sa určite čítať naučia. Mala som tu aj dobré kolegyne, veľmi sme si pomáhali. Bola som tu najskôr vedúcou metodického združenia a potom 20 rokov aj zástupkyňou riaditeľa pre 1. stupeň.

Tento rok učím prvákov, vlani som končila so štvrtákmi. Keď som bola zástupkyňa, učila som len matematiku a slovenčinu v triedach, kde som bola triedna. Teraz učím vo svojej triede takmer všetko a informatiku v tretích a štvrtých ročníkoch na 1. stupni. Vyše 20 rokov som sa s kolegyňou vo voľnom čase venovala tanečnému súboru Hop cup a potom Harlekýn. Tancovali mi tam obe dcéry, neskôr sa stali choreografkami a trénerkami. Ja som šila kostýmy, vybavovala vystúpenia a písala projekty na získavanie financií. Tancovali sme country, line dance, step, boli sme majstrami Slovenska a uspeli sme aj na súťažiach v zahraničí.

V čom je váš prístup k žiakom inovatívny, originálny? Aké metódy a novinky na skvalitnenie a zatraktívnenie vyučovacích hodín využívate?
Na ZŠ do Nižnej som priniesla Hejného metódu vyučovania matematiky, postupne sme ju začali učiť na celom 1. stupni. Je zameraná na konštruktivistický prístup, deti sa učia v rôznych prostrediach, samé prichádzajú na matematické zákonitosti, učia sa spolupracovať, argumentovať, počúvať sa, pracovať s chybou, dávať si spätnú väzbu, nevzdávať sa, vyberať si primerané úlohy. Tento spôsob vyučovania sa potom prenáša aj na iné predmety. V posledných rokoch som sa zamerala aj na propagáciu čítania. Snažím sa na rôznych workshopoch a stretnutiach vysvetľovať dôležitosť denného čítania rodičom aj učiteľom. Ja sama každý deň začínam vyučovanie 15 – 20-minútovým hlasným čítaním pre deti. V 1. ročníku som zaviedla rodičovské žiacke knižky, kde rodičia zapisujú, čo deťom večer čítajú a deti ich hodnotia známkami, nálepkami, srdiečkami... Robíme aj rovesnícke učenie, rozprávkové dni, rôzne projekty, odporúčania kníh, čitateľské dielne a mnoho iného. Sme zapojení aj do projektu Naša trieda číta. Využívame tiež čítanie stene – žiaci si nájdu v triede kúsok steny, otočia sa k nej a polohlasom „jej“ čítajú. Ja chodím popri nich a počúvam. Robím to hlavne v 1. ročníku, keď sú niektoré deti ešte bojazlivé a hanbia sa čítať pred celou triedou nahlas, alebo to niekomu ide ťažko.