Naši študenti opäť v centre diania
Posledný októbrový víkend žilo Slovensko celoplošnou akciou s názvom Spoločná zodpovednosť, počas ktorej bolo antigénovými testami vyšetrených 3 625 332 ľudí. Medzi tými, ktorých ste mohli stretnúť v ochranných oblekoch, boli aj mnohé naše študentky a študenti.
Chceli byť rýchli a šikovní, podarilo sa
Uverejnené: 4. 11. 2020
Viktória Mrázová študuje ošetrovateľstvo na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva a na celoplošné testovanie sa prihlásila, lebo práve pomoc ľuďom je to, čo robí a chce robiť celý život. Neváhala ani sekundu. „Išla som do toho aj s tým, že som nevedela vôbec, čo má čaká, ale vedela som, že to bude na psychiku veľmi náročné,” povedala nám.
Oba dni pôsobila ako zdravotník – v sobotu na Strednej priemyselnej škole stavebnej a v nedeľu v Ivanke pri Nitre. „Keď som sa sobotu ráno zobudila s pocitom, že budem dnes v blízkom kontakte s pozitívnym človekom, ktorého budem ´vytierať´, mala som zmiešané pocity a bála som sa. Ale strach ma rýchlo prešiel, keď som si povedala, že som si to vybrala sama a idem do toho bez ohľadu na to, čo má čaká. Keď som sa už obliekla do bieleho, dala respirátor, masku, štít na seba, obávala som sa jedine toho, aby ľudia, ktorí čakajú v rade nečakali dlho a aby sme boli rýchli a šikovní.”
To sa aj podarilo – obe odberné miesta patrili medzi najrýchlejšie v Nitre. Navyše, ľudia, s ktorými Viktória oba dni pracovala, boli ľudia s veľkým srdcom pre svoje poslanie: „Som rada, že som takých ľudí spoznala a vytvorila si nové kamarátstva. Ja som úprimne šťastná, že som mohla byť súčasťou tohto celého a pomôcť Slovensku.”
Viktória Mrázová (vľavo) s kolegami počas celoplošného testovania.
Aby sa v našej krajine žilo slobodnejšie a voľnejšie
Ruku k dielu sa rozhodol priložiť aj Michal Adamík – počas prvého dňa v rodnej obci Smrečany a počas nedele na sídlisku Podbreziny v Liptovskom Mikuláši. Ako nám študent urgentnej zdravotnej medicíny prezradil, „náplňou mojej práce bolo nielen fyzicky robiť výtery, ale aj miešanie a kvapkanie, nakoľko sme sa striedali. Mali sme dostatok zdravotníkov, preto to bolo možné a nebolo to pre nás monotónne.”
Ruku k dielu sa rozhodol priložiť aj Michal Adamík – počas prvého dňa v rodnej obci Smrečany a počas nedele na sídlisku Podbreziny v Liptovskom Mikuláši. Ako nám študent urgentnej zdravotnej medicíny prezradil, „náplňou mojej práce bolo nielen fyzicky robiť výtery, ale aj miešanie a kvapkanie, nakoľko sme sa striedali. Mali sme dostatok zdravotníkov, preto to bolo možné a nebolo to pre nás monotónne.”
Najťažšou časťou toho celého bolo pre neho stáť celý deň na nohách, keďže prvý deň bol veľmi hektický a s kolegami sa ani na chvíľu nezastavili. Celkovo hodnotí celoplošné testovanie ako veľmi dobre zorganizované: „Mali sme dostatok personálu, dostatok ochranných prostriedkov, dostatok všetkého, čo bolo potrebné. Kolegovia boli úžasní, som rád, že som počas tohto víkendu mohol spoznať nových ľudí. Ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie ako ja a chcú priložiť ruku k tomu, aby sa v tejto krajine žilo slobodnejšie, voľnejšie, lepšie. Armáda pracovala na 100 %, policajti boli dobre naladení. Čo sa týka ľudí, ktorí prichádzali, treba povedať, že človek sa stretol s rôznymi prípadmi a pohľadmi na celú túto akciu, ale v konečnom dôsledku nebolo to nič závažné. Myslím si, že celá akcia dopadla nad očakávania väčšiny ľudí, ktorí sa na tom podieľali.”
Zostanú v kontakte aj po testovaní
Študentka učitelstva psychológie a etickej výchovy na Pedagogickej fakulte Vanessa Garaiová vyštudovala Strednú zdravotnú školu, preto bola oprávnená vyhodnocovať testy – v sobotu v Nových Zámkoch a v nedeľu v obci Čechy. O pomoc ju poprosil starosta a ona bez váhania súhlasila.
Študentka učitelstva psychológie a etickej výchovy na Pedagogickej fakulte Vanessa Garaiová vyštudovala Strednú zdravotnú školu, preto bola oprávnená vyhodnocovať testy – v sobotu v Nových Zámkoch a v nedeľu v obci Čechy. O pomoc ju poprosil starosta a ona bez váhania súhlasila.
„Najťažšie bolo asi vidieť tie pohľady, keď sa niekto dozvedel, že je pozitívny a ani o tom netušil,” hovorí Vanessa. „Najviac som sa obávala hnevu ľudí, keďže sa tvorili rady na dve-tri hodiny, ale na moje prekvapenie sa nevyskytla ani jedna stažnosť a všetci boli tolerantní a zodpovední.”
„Mám pocit, akoby vojaci zostavovali našu odbernú skupinu podľa mojej krvnej skupiny,” dodáva študentka s úsmevom. „Spoznala som skvelých nových ľudí, s ktorými som v kontakte aj po testovaní a myslím, že ešte dlho aj zostanem. Prichádzajúci ľudia boli super a bez problémov, armáda skvelá ochota, prístup, zodpovednosť.”
Aj vďaka kolektívu sa všetko dá zvládnuť
Kristína Imrichová rozmýšľala, že sa na testovanie zaregistruje prostredníctvom webovej stránky, nakoniec ju oslovil starosta obce Plaveč v okrese Stará Ľubovňa. Jedným z dôvodov bolo aj to, že je členkou a dobrovoľníčkou občianskeho združenia „Džatky pre všetko“, ktoré realizuje rôzne akcie a projekty v obci.
Kristína Imrichová rozmýšľala, že sa na testovanie zaregistruje prostredníctvom webovej stránky, nakoniec ju oslovil starosta obce Plaveč v okrese Stará Ľubovňa. Jedným z dôvodov bolo aj to, že je členkou a dobrovoľníčkou občianskeho združenia „Džatky pre všetko“, ktoré realizuje rôzne akcie a projekty v obci.
Keďže nie je zdravotníčka, počas oboch dní pracovala ako administratívny pracovník – prijímala ľudí, odpisovala osobné údaje a dávala im ďalšie pokyny na odber.
„Ráno som vstávala o piatej, lebo o hodinu sme sa mali stretnúť v kultúrnom dome, v ktorom sa nachádzalo odberové miesto,” opisuje študentka slovenského jazyka a výchovy k občianstvu na Filozofickej fakulte. „Zaspatí sme sa tam všetci stretli, rýchlo vypili kávu, obliekli sa do ochranných odevov a utekali na odber, aby sme o siedmej mohli začať. Výsledky nám vyšli negatívne. V bielom overale, s rúškom na tvári, v návlekoch a rukaviciach som vzala do ruky ´štós´ papierov. Fajn. S úsmevom na tvári som začala makať. Vojaci privolávali ľudí dnu. Prvý, druhý, tretí... sedemstosedemdesiaty prvý... Hladná, smädná, ruky opuchnuté, pľuzgiere na palcoch, ruky vysušené, odtlačené od rukavíc... Bolo 21.30, keď som zapísala posledného človeka na odber. A odkvacla. Vyzliekla sa z ochranného obleku, keďže nemôžete prenášať tie molekuly, ktoré sa na ňom nachádzajú. Sadla som si, nevládala som ani hovoriť. Bola som mimo. Nevládna. Prišla som domov o 23.00, sprcha, spánok. Ráno 5.00, budíček. A to isté pokračovalo, len rozdiel bol v tom, že v nedeľu bolo pomerne menej ľudí.”
A ako to hodnotí s odstupom dvoch dní? „Som veľmi rada, že som sa mohla zúčastniť tejto akcie. Aj keby som to nemala zaplatené. Rada pomôžem. A som šťastná, že som tam bola, pomohla. Veľmi dobrý pocit. Aj keď je utorok, som chorá, vyčerpaná. Ale pôjdem tam aj v sobotu, aby som pomohla. Tie pľuzgiere raz dva zmiznú. Aj vďaka kolektívu, ktorý sme tam boli, sa všetko dá zvládnuť,” uzatvára Kristína.
Text: Mgr. Jana Krajčovičová, R – Oddelenie médií
Foto: archív respondentov
Foto: archív respondentov
