Záchranár Tomáš: Pomoc ľuďom v núdzi ma napĺňa
Minule sme vám predstavili študentky, ktoré počas koronakrízy pôsobia ako dobrovoľníčky v dočasnom karanténnom stredisku v Študentskom domove Zobor. Teraz sme vyspovedali mladého záchranára, ktorý je prvákom na Katedre klinických disciplín a urgentnej medicíny. S Tomášom Idešicom sme sa porozprávali o tom, ako to vyzerá v teréne, ale aj o tom, ako po náročnom dni relaxuje.
Už niekoľko rokov ste členom Centrálnej záchrannej služby, ktorá vykonáva napríklad pátracie akcie alebo transporty z ťažko prístupných terénov. Posledné mesiace však asi všetkým priniesli zmeny. Kde ste ich strávili vy?
Spolu s kolegami z Centrálnej záchrannej služby, medzi ktorými je aj môj spolužiak z urgentnej zdravotnej starostlivosti Philip Dvorštiak, sme pôsobili na viacerých miestach. Boli medzi nimi Nemocnica Malacky, kde išlo o zabezpečovanie vstupu pred nemocnicou v triediacom stane, karanténne stredisko v Piešťanoch aj v bratislavskom internáte Družba. Okrem toho naša organizácia pôsobila aj vo Fakultnej nemocnici Trnava, taktiež v triediacom stane a v ďalších karanténnych strediskách, ako napríklad Senica-Kunov.
Tomáš a Philip – obaja študujú na Katedre klinických disciplín a urgentnej medicíny a pracujú ako dobrovoľníci v Centrálnej záchrannej službe.
Keď „obyčajný“ človek vidí zábery z týchto miest, nevie si asi celkom predstaviť, čo všetko takáto práca obnáša...
Uverejnené: 29. 5. 2020
Väčšinou sme počas bežného dňa boli k dispozícii, ako sa vraví, 24/7. Náplňou mojej práce bolo napríklad v karanténnom stredisku v Piešťanoch prijímanie a triedenie repatriantov – takzvaná triáž. Boli sme k dispozícii repatriantom v podstate s čímkoľvek. Samozrejme, neprichádzali sme s nimi do priameho styku, naša pomoc sa týkala najmä komunikácie s pozitívnymi ľuďmi. Telefonovali sme s nimi trikrát denne ohľadom ich zdravotného stavu – aby si zmerali teplotu, pýtali sme sa ich, či pociťujú alebo nepociťujú ďalšie príznaky a podobne.
Stretli ste sa počas práce so životným príbehom, ktorý vám utkvel v pamäti?
Najviac ma zaujal asi príbeh pani z karanténneho strediska z Piešťan, ktorá bola pozitívna a mala zo sebou dve malé deti. Tie boli negatívne, takže som s ňou komunikoval, či nepociťujú nejaké príznaky. No a hlavne som s ňou cez mobilný telefón riešil prevoz k nej domov. Bolo to veľmi ťažké pre ňu aj pre mňa, pretože som chápal, čo zažíva. Nevedel som si predstaviť, ako môže v tej nie veľkej izbe fungovať spolu s malými deťmi, až kým nebude mať negatívny test. Bolo mi ich naozaj ľúto a vždy som jej vyšiel v ústrety, či už v kúpe plienok alebo aj v iných veciach, ktoré potrebovala... Nakoniec prišiel po ňu hasičský biohazard tím a previezol ju na miesto, kam mala ísť. Toto bolo potrebné odkomunikovať aj s krajským operačným strediskom.
Najviac ma zaujal asi príbeh pani z karanténneho strediska z Piešťan, ktorá bola pozitívna a mala zo sebou dve malé deti. Tie boli negatívne, takže som s ňou komunikoval, či nepociťujú nejaké príznaky. No a hlavne som s ňou cez mobilný telefón riešil prevoz k nej domov. Bolo to veľmi ťažké pre ňu aj pre mňa, pretože som chápal, čo zažíva. Nevedel som si predstaviť, ako môže v tej nie veľkej izbe fungovať spolu s malými deťmi, až kým nebude mať negatívny test. Bolo mi ich naozaj ľúto a vždy som jej vyšiel v ústrety, či už v kúpe plienok alebo aj v iných veciach, ktoré potrebovala... Nakoniec prišiel po ňu hasičský biohazard tím a previezol ju na miesto, kam mala ísť. Toto bolo potrebné odkomunikovať aj s krajským operačným strediskom.
Ako zvládate taký nápor rôznych situácií psychicky, ale aj fyzicky?
Fyzicky to pre mňa nebolo náročné, skôr psychicky. Počas pandémie to bolo naozaj ťažké, keďže veci sa menili z minúty na minútu a niekedy sa informácie k nám dostávali až ako k posledným. Ale zvládli sme to a zvládam to aj naďalej – veď ja som si vybral túto prácu, pomáhať ľuďom v núdzi ma napĺňa, preto aj študujem urgentnú zdravotnú starostlivosť.
Počas pôsobenia v Centrálnej záchrannej službe som sa stretol už s viacerými ťažkými vecami na psychiku. Napríklad pri pátracej akcii v Dunajskej Lužnej, kde sme pátrali po 27-ročnom chalanovi, ktorý bol nezvestný už týždeň. To bolo náročné na psychiku aj preto, lebo sa volal ako ja a mal aj takisto rokov... našli sme ho nakoniec bez známok života. Museli sme to oznámiť rodine, ktorá čakala, že ho nájdeme živého a zdravého. Vtedy bolo veľmi ťažké pre mňa vidieť na vlastné oči ten smútok v očiach rodičov a ten žiaľ... priznám sa, že aj ja som mal čo so sebou robiť.
Čo vám v takých situáciách pomáha?
U mňa na zvládanie psychického náporu najviac funguje čas trávený s priateľkou, ktorá je zároveň moja spolužiačka, alebo čas strávený v prírode. A dobrá hudba – pri hudbe viem úplne vypnúť.
U mňa na zvládanie psychického náporu najviac funguje čas trávený s priateľkou, ktorá je zároveň moja spolužiačka, alebo čas strávený v prírode. A dobrá hudba – pri hudbe viem úplne vypnúť.
Za rozhovor ďakuje Mgr. Jana Krajčovičová, R – Oddelenie médií
Foto: archív T. I.
Foto: archív T. I.
