Mal „to“ v sebe, len o tom netušil. No keď prišiel jeho čas, rozhodol sa doslova z hodiny na hodinu. Bude fotografom... Bez akejkoľvek odbornej prípravy, štúdia, kurzov, školení, workshopov, neovplyvnený nikým zo svojho blízkeho i vzdialenejšieho okolia začal Martin Baláž fotiť. Vypracoval sa ako absolútny samouk. Hoci vyštudoval filozofiu a dejepis, dnes je uznávaným fotografom, ktorý svoje snímky vystavoval takmer na všetkých kontinentoch, na konte má desiatky kolektívnych či samostatných výstav, fotografie publikované doma i vo svete a mnohé prestížne ocenenia, ktoré prispievajú k jeho motivácii. Najväčšiu radosť má z výberu svojich fotiek pre súkromné galérie na porotcovských výstavách v USA a Kanade.

Po prvýkrát na pôde UKF
Práce talentovaného fotografa ste v uplynulých dňoch mohli po prvýkrát vidieť aj na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Fotky klasické aj veľkoformátové na textilnom plátne, niektoré dotvorené autentickým odpadom (napríklad popolom) krášlili steny Galérie Univerzum Pedagogickej fakulty UKF. Presnejšie povedané, ani veľmi nekrášlili, lebo tematika výstavy O dôsledkoch odpadu medzi ľuďmi bola skôr nepríjemne šokujúca, čo aj napokon bolo zámerom výstavy. Priblížila chudobné predmestie Akkry, hlavného mesta Ghany, kde končí odpad „z vyspelého sveta“ – haldy skeletov z elektroniky, z ktorej domáci vyberajú, čo sa dá speňažiť, boli naozaj šokujúce. Rovnako zapôsobili aj snímky z plastmi znečistených miest Bangladéša. Ako autor povedal, mnohí z mladých návštevníkov výstavy zo základných škôl sa mu priznali, že o veciach, ktoré videli na jeho fotkách, ani netušili.

Bezbrehý konzum západnej civilizácie nepriamo človeka núti mať stále viac materiálnych vecí, chcieť inteligentnejší mobil, výkonnejší počítač, modernejší televízor... Dôsledky poznáme, prejavujú sa v medziľudských vzťahoch, v ničení prírody, v znečisťovaní celej planéty a v ďalších negatívnych dôsledkoch. „Presne kvôli tomu som išiel do Afriky, aby som na túto nadmernú spotrebu upozornil. Ide hlavne o to, aby človek, keď ide nakupovať, používal hlavu, a nie nejaké marketingové heslá, aby uvažoval, či to skutočne potrebuje. Keď už máme rozum, mali by sme ho používať,“ s dávkou sarkazmu hodnotí Martin Baláž.

Dôležitá je osobná zodpovednosť
Podľa fotografa je to začarovaný kruh. Dôležité však je, aká silná osobnosť človek je, akú má vôľu. Keď podlieha reklamným sloganom či kritickým rečiam okolia, tak nie je silná osobnosť. A takíto ľudia sú ľahko manipulovateľní, a to v hocijakej oblasti života.

„Môžeme tu meditovať o globálnych problémoch, kto za čo môže či nemôže, ale ja hovorím, že vždy je to o osobnej zodpovednosti jednotlivca. O tom, že keď idem po ulici, nehodím papier na zem, aj keď je maličký. Keď by som dal plastovú fľašu do komunálneho odpadu, zbytočne budem hovoriť o globálnych problémoch, budú to len prázdne frázy,“ konštatuje Martin Baláž.

Aj fotografovanie vníma ako druh osobnej zodpovednosti. „Kto vie fotiť, dať snímke hĺbku myšlienky, istý odkaz, posolstvo, nemal by sedieť na zadku. Mohol by som aj ja ostať doma a kašlať na problémy, ale môžem aj ísť a odfotiť, priniesť, vystaviť a možno malým zrniečkom prispieť k nejakej zmene,“ myslí si autor.

Ako vraví, nepotrebuje mať na výstavách stovky návštevníkov, ktorí prejdú okolo jeho fotiek, ale tie sa ich možno nijako nedotknú. „Stačí mi jeden jediný človek, ktorému moje snímky niečo povedia, oslovia ho, vyvolajú emóciu, ktorý pod ich vplyvom zmení svoj postoj, myslenie, život, stane sa osobne zodpovednejším. Nie vždy sa to podarí a je to veľmi veľmi ťažké, ale keď áno, tak vtedy viem, že do tej Afriky malo zmysel ísť.“

Martin Baláž sa vo svojej tvorbe snaží nájsť takú cestu, aby jeho výtvarné dielo akceptovali kurátori, ale aj bežní návštevníci výstavy. Každá jeho fotka musí spĺňať isté atribúty, mať v sebe nejakú otázku, príbeh, ktorý diváka nenechá chladným. „Pri fotení sa nestačí len dívať, treba hlavne rozmýšľať a byť trpezlivý. Dnes si rozmyslím, čo, kde a kedy odfotím. Idem po jednej fotke, ktorá povie všetko,“ zdôraznil autor.

Srdcom sa rozhodol, že musí ísť
To, že sa fotograf vybral na dnes tak neslávne miesta Ghany či Bangladéša, nie je podľa neho nič výnimočné. Môže tam vraj ísť ktorýkoľvek bežný človek, ak má aspoň trochu odvážnejšie bunky. Ani on kedysi o týchto miestach nevedel, kým sa o nich nedozvedel z televízneho dokumentu.

„Do Ghany som cestoval bez akýchkoľvek kontaktov, bez logistickej podpory nejakej neziskovej organizácie, nikoho som tam nepoznal. Len srdcom som sa rozhodol, že tam musím ísť a priniesť to posolstvo sem k nám,“ priznáva rodák z Nitry, ktorý vyrastal a dnes aj žije v Zlatých Moravciach.
Išiel s vierou, že sa mu nič nestane. „A ani sa mi nestalo, ale to hlavne vďaka tomu, že si ma priamo na mieste našiel domorodý sprievodca. Keby som ho nemal, asi odtiaľ nevyjdem. Do tejto gangmi ovládanej oblasti by sa sám neodvážil ani miestny obyvateľ bežnej štvrte, nieto ešte beloch.“

Nebol tam prvým fotografom. Už pred ním tu šokujúce zábery lovili aj autori zo Spojených štátov, Kanady či Nemecka, no ako beloch si tu pripadal ako človek na Mesiaci. Napriek nebezpečnej povahe miesta sa ale necítil ohrozený. Od tamojších chudobných Ghančanov si síce vyslúžil zazeranie a námietky typu: „Načo sem chodíte, je to naše živobytie!“, ale fotiť sa neodmietli.

„Za fotenie si niektorí pýtali aj peniaze, ale nemohol som im dať. Mal som istý rozpočet na dobu, ktorú som tu strávil, a keby som peniaze porozdával, čo by som robil? Kto z domácich dá potom mne?“ zdôvodnil fotograf. „Ľútosť pri fotení musí isť bokom. To až večer na hoteli človeku ´dochádza´, kde pred hodinou bol,“ spomína fotograf. „Keď som sa s tamojšími chlapmi rozprával o tom, že tu v Európe my platíme za to, že nám vynášajú smeti, nechápali. Nevedeli si predstaviť, že by mali dať nejaké peniaze za smetnú nádobu, keď nemajú z čoho žiť.“

Napriek chudobe sa správajú ekologicky
V Bangladéši Martin Baláž fotil odpad z textilnej výroby a najmä znečistenie riek plastmi. Je to veľmi chudobná rozvojová krajina, ktorá má vo všeobecnosti veľký problém s odpadom, ale peniaze na zavedenie odpadového hospodárstva nemá. Nádoby na odpad v uliciach, tak bežne ako u nás, tu vraj nenájdete, lebo štát nemá peniaze na to, aby sa vynášali.

„Keď na snímkach z Bangladéša vidíte hromady odpadu a špiny, môžete si v duchu povedať, že títo ľudia sa asi nevedia správať. No ja som na vlastné oči videl, ako dôkladne tu separujú plastový odpad. Z riek do sietí zbierajú aj malé polorozpadnuté kúsky plastov, triedia ich a dávajú do výkupu. A z toho žijú. Oni vlastne ani nemajú na výber správať sa inak ako ekologicky, lebo by tam tých smetí mali ešte oveľa oveľa viac,“ spomenul fotograf.

Väčšina odpadu končí v rozvojových krajinách
K spolupráci na výstave na pôde UKF Martina Baláža oslovil Mgr. Martin Kratochvil, PhD., z Katedry výtvarnej tvorby a výchovy PF UKF. S ním pred rokmi zakladal Fotoklub na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde študovali. Teraz bol kurátorom výstavy svojho dlhoročného priateľa.

Balážova výstava O dôsledkoch odpadu medzi ľuďmi podľa Mgr. Kratochvila odkazuje na filozofickú prácu J. J. Rousseau, ktorá pojednávala o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi.
„Výstava Martina Baláža nadväzuje na uvedený diskurz a prostredníctvom veľkoplošných fotografií – obrazov na plátne, fotografií na papieri a jednej inštalácie – ukazuje javy a fakty súvisiace s dopadom odpadu na životné prostredie. Ponúka pohľad do prostredia života ľudí africkej Ghany a ázijského Bangladéša. Proces interpretácie Balážovej výstavy vedie k problematizovaniu nie tak života obyvateľov týchto dvoch krajín, ale života nás Európanov, Slovákov nevynímajúc,“ skonštatoval kurátor Martin Kratochvil.

Elektrotechnický priemysel podľa neho generuje ročne približne 40 miliónov ton odpadu z tovarov, ako sú počítače, tlačiarne a telefóny. Toto číslo stále stúpa a väčšina odpadu končí v rozvojových krajinách. Je preto potrebné poukázať na kauzálne súvislosti tohto fenoménu a vzťahu nerovnosti medzi ľuďmi, resp. chudobnými a bohatými štátmi sveta.

Text a foto: Ing. Jana Černáková, R – Oddelenie médií